PULPIT:https://biblehub.com/commentaries/john/20-1.htm

Úplné oslávenie Ježiša pri jeho zmŕtvychvstaní. Rozprávanie sa na čas zastavuje pri onom hroznom dni veľkej soboty a pokračuje v tomto úžasnom opise až vtedy, keď sa už predpokladá a potvrdzuje, že došlo k najväčšej udalosti v dejinách sveta. Pohania i nepriatelia uznávajú skutočnosť Ježišovej smrti; dôkazy sú ohromujúce, rozmanité a postačujúce na to, aby presvedčili bežný ľudský rozum. Ide o nespochybniteľnú historickú skutočnosť. Tento dôkaz bol podaný celému svetu; inak je to však so skutočnosťou Ježišovho zmŕtvychvstania. Táto nesmierna udalosť sa zjavila zraku a mysli viery prostredníctvom série oznámení, ktoré rôznym vrstvám, skupinám, typom ľudí i rozličným stavom mysle približujú povahu a kvalitu života po zmŕtvychvstaní

„Mnohé nespochybniteľné dôkazy“ (ako uvádza sv. Lukáš v 1. kapitole Skutkov apoštolov)

vyvolali neodolateľné presvedčenie o skutočnosti zmŕtvychvstania.

Kristova cirkev vznikla na základe viery v tento nový a transcendentálny spôsob existencie.

Uplynula jedna generácia ľudí a po celej Palestíne, Fenícii, Sýrii, Líbyi, Malej Ázii, Acháji, Macedónsku, na Cypre, Kréte, ba dokonca aj v Taliansku a v hlavnom meste Rímskej ríše vzniklo množstvo spoločenstiev; všetky ich spájalo životodarné presvedčenie o realite sveta duchovných tiel, do ktorého vstupujú vykúpení.

Život Krista po zmŕtvychvstaní bol vzorom, dôkazom, prvotinou i zárukou tejto skutočnosti.

Táto najúžasnejšia skutočnosť bola kázaná v Galácii a Macedónii, v Korinte a Ríme, v Babylone a Alexandrii ešte predtým, ako bolo čo i len slovo evanjelií zapísané na pergamen.

Keď sa kázeň apoštolov zredukovala na písomnú formu, nebolo to s cieľom zaznamenať úplne podrobný alebo ľahko zosúladiteľnú správu o Veľkej noci alebo poskytnúť racionálne, právne alebo historické dôkazy o spôsobe alebo poradí veľkých udalostí, ale skôr poskytnúť päť nezávislých sérií dôkazov o zjaveniach, ktoré apoštoli a apoštolská spoločnosť dostali o povahe a kvalite nového života pre ľudstvo, ktorý sa teraz začal.

V synoptickom rozprávaní nachádzame viacero mimoriadne zaujímavých podrobností, o ktorých Ján mlčí

– napríklad odvalenie kameňa od vchodu do hrobu,

- zapečatenie kameňa rímskou strážou,

- zjavenia vzkriesených svätých,

- osobitné prípravy žien na ďalšie balzamovanie v nasledujúcich dňoch,

- veľké zemetrasenie,

- ve skupiny žien, ktoré prichádzali k hrobu v rôznych časových odstupoch,

- ako aj rozličné znamenia a dokonca zjavenia, vďaka ktorým sa ich bojazlivá nádej premenila na zbožnú poklonu a vieru schopnú osloviť celý svet.

Hoci Ján tieto známe udalosti neopisuje, niektoré z nich predpokladá. A tak..

1) hoci na rozdiel od synoptistov nehovorí nič o kameni, ktorý bol privalený k dverám hrobu, predsa (verš 1) odkazuje na skutočnosť, že (τὸν λίθον) kameň bol zdvihnutý alebo odnesený.

(2) Hoci nehovorí nič o dvoch skupinách žien, predsa naznačuje, že Mária Magdaléna nebola pri hrobe sama (οὐκ οἴδαμεν): „Nevieme, kde ho položili.“

S oveľa väčšou konkrétnosťou ako svätý Lukáš (Lukáš 24:12) opisuje Petrovu návštevu hrobu a uvádza ďalšie podrobnosti o skutočnostiach, ktoré sa odohrali pri viacerých rozhovoroch medzi naším Pánom a jeho apoštolmi, o ktorých Lukáš a Marek poskytli nejasnejší náčrt (porov. tu verše 19-25 s Lk 24:36 atď.; Mk 16:14).

Nechceme tu však podávať historický prehľad ani harmonizáciu týchto správ, ale skôr sledovať, aký dojem zanechalo Pánovo zjavenie seba samého v mysli milovaného učeníka; pritom neobchádzame ani ťažkosti, ktoré vyvstávajú pri porovnaní jeho osobitých zážitkov so správami synoptikov a apoštola Pavla.

Ján najprv (verše 1 – 10) opisuje,

- ako osobne uveril v Ježišovo zmŕtvychvstanie;

- ďalej (verše 11 – 18) opisuje spôsob, akým došlo k prvému zjaveniu Márii Magdaléne (verše 19 – 23);

- a napokon to, ako desiati apoštolovia vrátane neho samého nadobudli úplnú a presvedčivú istotu o tejto nesmiernej skutočnosti (verše 24 – 29) ako opäť po ôsmich dňoch nielen Tomáš, najúzkostlivejší, najpochybnejší a najnedôverčivejší z jedenástich, ale celá skupina, dospela k plnému presvedčeniu nielen o Kristovom zmŕtvychvstaní, ale aj o jeho Božskej podstate a nárokoch, jeho mesiášstve a synovstve a o svojom vlastnom živote v ňom a skrze neho.

Verše 1-10. - (1) Proces Jánovho osobného presvedčenia objavom, že hrob je opustený.

Prvý deň v týždni  - DEŇ PÁNOV

Verš 1. - V prvý deň týždňa (τῶν σαββάτων, σαββάτα, v množnom čísle, sa používa pre celý týždeň, pričom sabbaton zahŕňa rôzne dni, ktoré sa nachádzajú medzi sabatom a sabatom, prvý, druhý, tretí atď.

Miᾷ tu a v Lukášovi 24:1 a Matúšovi 28:1 ...zodpovedá výrazu *próté* (prvý) v Mk 16,9).

Všetci evanjelisti sa zhodujú v otázke dňa v týždni, ktorý sa odvtedy stal novým začiatkom týždňov – „dňom Pánovým“.

Mária Magdaléna 

Prichádza Mária Magdaléna. V tomto sú všetci evanjelisti zajedno, hoci podľa synoptikov ju museli sprevádzať aj iné ženy. Naznačuje to tvar *oidamen* (vieme) vo verši 2, hoci Meyer takúto interpretáciu odmieta s poukazom na to, že pri oslovení anjelov používa jednotné číslo *oida* (viem); tento rozdiel však skôr potvrdzuje než vyvracia význam množného čísla v momente, keď ohromeným učeníkom prvýkrát oznamuje túto úžasnú novinu.

Keď však stojí zoči-voči anjelom, je zjavne sama a hovorí za seba.

Ešte za tmy

Je pravdepodobné, že Mária Magdaléna predbehla ostatné ženy, poháňaná intenzitou svojej zbožňujúcej lásky a prekypujúcim zármutkom, a preto sa objavuje mierna odchýlka, pokiaľ ide o čas, kedy sa vydala na svoju púť. Ešte za tmy, skoro ráno, za úsvitu (Lukáš 24:1); pred svitaním a λίαν πρωι'', „veľmi skoro“ podľa Marka, hoci, ako dodáva, po východe slnka (ανατείλαντος τοῦ ἡλὶου). Tento posledný výraz je ťažké zosúladiť s tvrdením o identickom čase. Ale tento rozpor by vysvetlilo mnoho jednoduchých predpokladov.

Domov Magdalény mohol byť vo väčšej vzdialenosti od hrobu, dole v tieni východných kopcov, zatiaľ čo domov ostatných Márií mohol byť ľahko dostupný z hrobu.

Po veľkom zemetrasení, ktoré opísal Matúš (Matúš 28:2) ...a nadprirodzená tma spred dvoch dní – v tomto kontexte nie je nijaký rozpor v tvrdení, že hoci slnko už vyšlo, stále bola tma (hoci nie noc). Nad svetom a miestom, ktoré vo svojom lone uchovávalo telo zavraždeného Pána slávy, mohol stále visieť ťažký závoj temnoty.

Prichádza k hrobu, a to zjavne s úmyslom, ktorý uvádzajú všetci synoptici. Prinášala voňavé masti, ktoré spolu s ostatnými ženami kúpila v piatok večer. V prejave svojej bezhraničnej lásky nechceli zaostať za Nikodémom a Jozefom.

Kritici sa vysmievajú nadbytočnosti nákupu čerstvých korenín týmito ženami, keď museli poznať štedré výdavky dvoch bohatých mužov na ten istý zámer.

Ale kombinácia týchto dvoch tvrdení je úplne prirodzená; je to presne to, čo by robili ženy na celom svete, a je to dôkaz pravosti oboch príbehov. A vidí, ako kameň odvaľujú z hrobu. Toto sú všetky informácie, ktoré nám svätý Ján poskytuje ako predchodcu Máriinho úteku k Šimonovi Petrovi a k ​​nemu samému.

Musíme sa rozhodnúť medzi tromi hypotézami: buď (a) Jánovo rozprávanie sa úplne líši od synoptického opisu toho, čo Mária videla a počula a čo priniesla ako svoju správu apoštolom, a preto spochybňuje jedno, druhé alebo obe rozprávania; alebo (b) Mária Magdaléna, ktorá predbehla ostatné ženy, našla prázdny hrob a bez toho, aby na ne čakala, ponáhľala sa do domu Petra a Jána s touto prvotnou správou – a ničím iným –, na čo sa po návrate k hrobu spolu s nimi pripojila k ostatným ženám, ktoré dorazili až po tom, ako Ján a Peter odišli; alebo (c) Že (podľa Hengstenberga)

Mária povedala viac, než čo podľa Jánovho záznamu vyslovila – že im nepovedala len to, že oni (Židia) odniesli telo, ale že mala videnie anjelov, ktorí potvrdili, že Pán vstal z mŕtvych, a odovzdali určité pokyny.

Z Lukášovho opisu prvotnej reakcie na správy z hrobu vyplýva, že apoštoli tieto slová považovali za prázdne reči; napriek tomu sa však k hrobu vybrali a zistili, že situácia zodpovedá tomu, čo hovorili ženy, hoci samotného Ježiša nevideli.

Čo však boli tie „prázdne reči“?

Nie skutočnosť, že hrob je prázdny – to bol totiž prostý fakt, ktorý si overili dvaja poprední apoštoli –, ale práve rozprávanie o anjeloch, ktorí tvrdili, že Ježiš žije. Takáto správa však celkom iste podnietila apoštolov k tomu, aby sa s veľkým záujmom vydali k hrobu, a jej dozvuky sa neskôr prejavili aj v rozhovore učeníkov cestou do Emauz.

Ak sa prikloníme k tejto tretej hypotéze, potom Jánovo rozprávanie len stručne zaznamenáva to, čo ostatní evanjelisti opísali podrobnejšie.

...výrazne vynecháva príbeh o anjelských návštevníkoch, ktorý uvádzajú všetci traja synoptici. Toto sa mi javí ako najsprávnejšie a najlepšie vysvetlenie týchto štyroch rozprávaní. Podľa tejto hypotézy správa, ktorú Mária Magdaléna priniesla Petrovi a Jánovi, zodpovedá záznamu u Matúša (Mt 28, 6 – 8); tam ženy s touto novinou ponáhľali, pričom sa v nich miešal strach s veľkou radosťou a boli nesmierne vzrušené z onoho zvláštneho, úžasného uistenia, že sa v Galilei stretnú so svojím vzkrieseným Pánom. U Marka (Mk 16, 1 – 8) sa dozvedáme o anjeloch, o pohľade na prázdny hrob a o anjelskom odkaze pre apoštolov, v ktorom bol Peter osobitne menovaný ako ten, kto má toto poverenie počuť. Chvenie, vytrženie a strach im zvierali ústa, kým ponáhľali k príbytku Jedenástich; nikomu nič nepovedali, no správa sa predsa len dostala k „Jedenástim a všetkým ostatným“ (Lk 24, 9).

Svätý Lukáš neskôr v jednom vyhlásení zhŕňa všetky rôzne posolstvá, ktoré boli prinesené, a menovite spomína nielen Magdalénu, ale aj Joannu, Máriu, matku Jakubovu, a hovorí: „zostávajúci s nimi“ (v λοιπαὶ σὺν αὐταῖς). Účinok bol zatiaľ neplodný; apoštoli slovám neverili (Lukáš 24:10). V synoptických listoch je faktom, že prvá správa, ktorú ženy priniesli apoštolom a neobmedzovala sa len na nich, pozostávala nielen z faktu prázdneho hrobu, ale aj z reči anjelov. Prvá vec sa dala ľahko vyriešiť priamym skúmaním; druhá časť rozprávania sa dala ľahko ignorovať ako hlas divokého nadšenia a vzrušenej fantázie.

Treba jasne rozlišovať, že ženy sa pri šírení svojich správ zrejme rozdelili;

Ján totiž rozhodne tvrdí, že hlavným obsahom Máriinho oznámenia bola správa o otvorení hrobu a zmiznutí tela a že túto správu odovzdala osobne jemu a Petrovi.

Toto riešenie prvotnej ťažkosti však skomplikovalo znenie Matúšovho rozprávania v podobe *Textus Receptus*, kde sa píše (Mt 28, 9): „Keď išli oznámiť správu jeho učeníkom, hľa, stretol ich Ježiš.“ Ak by toto bolo pôvodné znenie Matúšovho textu, dostávalo by sa do nezmieriteľného rozporu s Jánovým evanjeliom – teda v prípade, že Máriu Magdalénu považujeme za súčasť skupiny, ktorá mala apoštolom oznámiť, že hrob je otvorený a vyrabovaný. a že Pán vstal z mŕtvych.

Bolo by to tiež v rozpore s tvrdeniami Lukáša aj Marka, pokiaľ ide o prvú správu, ktorú priniesli apoštolom a ostatným, ako aj o spôsob, akým odišli od hrobu. Ak však Matúš v tomto prípade hovorí o druhej skupine (ktorú vykladači harmonizujúci evanjeliá nazývajú skupinou Jany), potom sa tieto ženy cestou k hrobu a späť museli minúť s Petrom a Jánom; navyše by to odporovalo tvrdeniu všetkých štyroch evanjelistov, že Mária Magdaléna videla Pána ako prvá. Túto mimoriadne problematickú časť Matúšovho rozprávania však moderní kritici odmietli, čím sa Matúšov opis zbavil najväčšej nejasnosti. Skutočnosť, že sa s nimi Ježiš stretol, musí byť totožná so zjavením, ktoré oveľa podrobnejšie opisuje Ján (verše 11 – 18). Celé Matúšovo evanjelium sa vyznačuje pozoruhodným nedostatkom časových údajov a aj tu – podobne ako inde – nachádzame udalosti či učenia zoskupené bez ohľadu na chronologickú následnosť. Ján 20, 1

a že Pán vstal z mŕtvych. Bolo by to tiež v rozpore s tvrdeniami Lukáša aj Marka, pokiaľ ide o prvú správu, ktorú priniesli apoštolom a ostatným, ako aj o spôsob, akým odišli od hrobu. Ak však Matúš v tomto prípade hovorí o druhej skupine (ktorú vykladači harmonizujúci evanjeliá nazývajú skupinou Jany), potom sa tieto ženy cestou k hrobu a späť museli minúť s Petrom a Jánom; navyše by to odporovalo tvrdeniu všetkých štyroch evanjelistov, že Mária Magdaléna videla Pána ako prvá. Túto mimoriadne problematickú časť Matúšovho rozprávania však moderní kritici odmietli, čím sa Matúšov opis zbavil najväčšej nejasnosti. Skutočnosť, že sa s nimi Ježiš stretol, musí byť totožná so zjavením, ktoré oveľa podrobnejšie opisuje Ján (verše 11 – 18). Celé Matúšovo evanjelium sa vyznačuje pozoruhodným nedostatkom časových údajov a aj tu – podobne ako inde – nachádzame udalosti či učenia zoskupené bez ohľadu na chronologickú následnosť. Ján 20, 1